Na začiatok môjho rozprávania treba povedať, že nacvičovať túto hru som začala aj ja, no neskôr som sa musela týchto nácvikov vzdať. (Prečo, to nie je dôležité - v tomto článku som len sprostredkovateľ dojmov) Preto som toto predstavenie brala (a tento projekt aj vždy budem brať) ako jednu zo svojich srdcových záležitostí.
Na predstavenie do Nitry sme mali ísť štyria - Katka, Jožko, Janka (moja sestra) a ja. V stredu popoludní mi však Janka oznámila jóbovku - nemôže s nami ísť lebo malý Danielko má teploty. "Lacko vám preplatí benzín, choďte prosím vás bezo mňa" dohodli sme sa s Jankou. No, čo sa dá robiť, dieťa je prvá a posledná vec na ktorej jednej matke v takejto chvíli záleží.
A tak sme vo štvrtok aj vyrazili. Tešiac sa na kultúrny zážitok sme sa usadili v štúdiu DAB a pár minút pred začiatkom mi Katka zvestuje: "Voľné je hádam len miesto kde mala sedieť Janka." Prvé pohladenie pre dušu.
Prekvapenie prvé: (pre ostatných, no dobre, trošku aj pre mňa) - presne som vedela ako vyzerá scéna. Po bokoch javiska tri a tri stoličky, v strede kulisy tvotiace balkón (toto aby v Rómeovi a Júlií chýbalo ???) a po jeho stranách dve lavice. Nad hlavami vitrážové farebné okno. Začíname. jedným tlesknutím samotného pána Shakespeara. Ten medzi jednotlivými dejstvami opisoval divákovi kde sa bude nasledovná scéna odohrávať a prestavoval kulisy. Bol to jeden z dvoch vidiacich hercov.
Prekvapenie druhé: texty dojky Nune ktorú som začala so Zrakáčmi cvičiť som si ešte pamätala. Akosi podvedome mi skočili do hlavy a mohla som ich hovoriť spolu s Kristínkou, druhou vidiacou herečkou. A nie len texty, aj to, ako sa herci pohybujú po javisku a všetky tie Pepove inštrukcie ako to hrať, precítiť, aby nám mohol divák uveriť ... Nie raz som si v duchu povedala: "S týmto som mala problém, Kikuš ty si to zvládla skvele!" Alebo som podvedome prikývla hlavou keď perfektne zaznela Evkina replika ... Hovorila som si už počas predstavenie: "Zrakáči, urobili ste vľký kus práce!"
Prestávka. Počujem ako na javisku vymieňajú farebné vitrážne okno za čiernobiele. Zvedavá som čo o výkone mojich kolegov hovorí pospolitý ľud, tak som svoje "radary" nasmerovala do publika. Úsmev, lebo zneli len spokojné slová ...A tie sa počúvajú dobre.
Je po prestávke. Prichádza ťažšia časť hry, no Pepo aj do tých ťažkých scén vedel "vpašovať" kúsok humoru ...
A keď odznela "švandra plesnivá" od potlačovaného smiechu mi až vbehli slzy do očí ... Myslím že Peťo "Kapulet" presne vie o čom hovorím. V poslednom dejstve predstavenia (prekvapenie tretie - tentoraz už len pre mňa) mi veru tiež vstúpili do očí slzy - slzy dojatia. A potom do tretice, pri neutíchajúcom potlesku, ktorému sa čisto po slovensky hovorí standing ovation. Dnes už neviem, koľkokrát sa opakovala "klaňačka", no potlesk trval nádherne dlho.
Cesta domov, večera, poďakovanie sa Katke a Jožkovi za príjemný zážitok a už z domu, po sprche aj divadelníkom. Bol to naozaj neopakovateľný večer.