Ako vonia Orava

Autor: Eka Balašková | 5.5.2011 o 13:04 | (upravené 5.5.2011 o 14:11) Karma článku: 8,50 | Prečítané:  1527x

K tomu krásnemu "kútu" sveta - hornatému a nikdy nie bohatému mám zvláštny vzťah. No veď bodaj by nie - narodila sa tam moja mama a prežili sme tam s Jankou u starých rodičov nie jedny krásne prázdniny. Nechávam voľný priebeh svojim spomienkam ...

Ústie nad Priehradou je to miesto ku ktorému sa viaže nejedna moja pekná spomienka. V 80tych a 90tych rokoch keď sme tam prázdninovali to bola dedinka s cca 40timi domami, jedným obchodom, miniatúrnym kostolíkom a množstvom možností ako sme sa mohli my, deti, realizovať.

Jeden z tých domov patril aj mojim starým rodičom. Dedko, človek - dobrák od kosti a majster tisícich remesiel ktorý nikomu neodmietol pomôcť a na nás deti to vedel vždy s úsmevom. Nikdy som nepočula že by sa čo len slovkom sťažoval na choroby, alebo na čokoľvek. Bral život taký aký je a nadovšetko rád cestoval a smial sa. Babka bola nábožná múdra žena, dedinský "mičurin". Ona bola v dedine prvá kto začal pestovať cukynu, pre každého mala dobré slovo, vždy dobrú radu. Okolo ich domu (tak ako vtedy okolo každého v dedine) po obvose záhrady rástli malinové, egrešové a ríbezľové kríky. Vôňa ríbezľového čaju sa mi dodnes spája so spomienkami keď sa u starých rodičov zišla celá rodina a varil sa džem, sirup a zavárali sa kompóty na zimu. Tomu ale predchádzala veľká rodinná oberačka a prípravy na zaváranie. Pamätám si ako vznikla jedna fotka. Teta Terka - jedna z maminých sestier v bielom tričku Coca cola na dvore nakladá ovocie do mlynčeka a strapec deciek sa strieda pri mletí. Zboku vychádzala šťava na neskoršie spracovanie a spredu hovienka (my sme tak hovorili tomu odpadu). Pri mletí sme sa predbiehali komu sa podarí najdlhšie hovienko. V tom období bola asi najčastejšia dedkova veta "Zatváraj dvere, muchy sa tlačia dnu, kto ich bude biť?" alebo "Kde mám tú flintu (plácačku) na muchy?" V kuchyni pri veľkej murovanej peci už kraľovali ďalšie mamine sestry pod babkiným vedením. Na peci bublal obrovský hrniec s voňavým obsahom z ktorého vždy niektorá zo žien zbierala penu. Na tú už ledva čakalo kopec detí ...

Tá pec v kuchyni ... Nebolo nad ňu v zime, keď sme prišli uzimení zo sánkovačky. Babka nás ráchlo prezliekla do suchého oblečenia a mokré zvršky povešala na šnúru natiahnutú cez celú kuchyňu ponad pec. Nás deti ani nebolo treba núkať, vyteperili sme sa hore aj traja-štyria a vždy tam bolo kopec smiechu. Predpokladám že do smiechu pri nás nebolo mačke Mure, neskôr Murčike ktorým sme vždy takto "zabrali flek".

Orava okrem toho že je krásna je aj studená. Kúriť bolo treba už v septembri a nie raz ešte aj v júni a tak aj spotreba dreva bola nie malá, zvlášť keď sme sa k starým rodičom nanominovali my, vnúčence. Koncom augusta preto vždy priviezli drevo. Dedko s chlapmi pílili na cirkulárke, ženy nakladali do všetkého čo malo kolesá a decká mali rally do šopy, kde ďalšia z maminých sestier presne vedela ako popílené polienka ukladať. Komu sa neušiel fúrik mal rally po vlastných, vzal tri-štyri polienka a už ho nebolo.

Nikto nefrfotal, veď v zime bolo v chalupe príjemne teplúčko keď sme s dedkom pri veselom ohni praskajúcom v peci hrali žolíka ... Ledva sme čakali na dedkovo Gros? (po goraľsky - Hráš), už sme ťahali k stolu. Nabok šli voňavé koláče, i veľké hrnčeky s čajom s kvapkou sirupu ...

Tých spomienok je úžasne veľa. Mnohokrát keď vidím prázdny dvor pred našim blokom spomeniem si ako sme, keď ešte nestála veransda, na pľaci pred domom ako malí štupli hrali kolo kolo mlynské, či o reťaz o reťaz, húsky húsky poďte domov ... Dnešné deti by sa ma možno opýtali v ktorej verzií Simsu to nájdu. Ozaj, húsky ... V susednej ulici niekto mal husy, ktoré viedol veľmi "akčný" gunár - vedel statočne uštipnúť. V inom dvore mali barana. Ten si počkal lež prejdete a keď nebola zatvorená bránka hneď vás zozadu riadne drcol.

Hubár, veru aj hubár bol náš dedko. V lete neraz večer zavelil: Kto chce, ráno ideme na huby. Ale už za svitania, tie najkrajšie huby treba nájsť prvý, na nikoho nebudú čakať ... V rodinnom fotoarchíve je jedna ešte čiernobiela fotka - dedko s obrovským dubákom ...

Čas mi pokročil, treba sa mi vrátiť do bežnej reality všedného dňa ... Ale keď prídem domov aspoň si ríbezľový čaj urobím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?