Neviem do akého sveta ma moji rodičia vychovávali, ale do dnešného asi nie. Viedli nás so sestrou k svedomitosti, láske voči blížnemu a k pomoci druhým. V podstate v súlade s tým, čo káže cirkev, poviete si. Káže, ale aj to robí? Nuž skúsenosti mám aj také aj onaké. Najskôr tie dobré, o tých totiž píšem oveľa radšej.
Začiatkom 90tych rokov dostala fara v Levoči darom terénnu Toyotu. Veď v tom čase dostať sa k bazilike na Mariánskej hore (ďalej len MH) s bežným autom naozaj nebolo jednoduché - poľná cesta bola dlho vymletá dažďami a rozrytá kolesami poľnohospodárskych strojov ktoré obhospodarovali lúky a polia pod Hurou. (Neskôr, keď MH navštívil pápež Ján Pavol II. bola cesta vrámci "potemkinovskej dediny" vyasfaltovaná.) Bola to moja druhá, možno tretia vychádzka na MH. Cestou späť, na internát, ma kúsok pod bazilikou chytila poriadna búrka a tak som uvažovala či sa vrátiť hore a prečkať nečas, alebo utekať dole čím skôr do pohodlia internátu. Chvíľu som čakala či to prejde, búrka odišla no dážď si veselo bičoval krajinu ďalej. Nemá význam špekulovať, idem ja dole, takto to môže trvať aj do večera, rozhodla som sa. A tak aj bolo. Jednou nohou "čľup" do kaluže ktorá bola hlbšia ako vyzerala, druhou nohou "skok" do blata. Spoza zákruty počujem hrkot motora a uvažujem na ktorú stranu cesty je bezpečnejšie vyhnúť sa mu. Spoza zákruty sa vynorila farská Toyota a už stojí pri mne. "A ty kam si sa v tomto počasí vybrala?" pýta sa ma pán farár Dlugoš. Vypočul ma a vraj "Sadaj, odveziem ťa do školy." Vyhovárala som sa že mu zašpiním koberce v aute, že má určite dosť svojich povinností, nie sa so mnou zdržovať ... Nič nie platné, behom desiatich minút som bola dole, pred školou.
V tom čase sme dostali možnosť chodiť do miestneho farského spevokolu. Raz sme boli spievať na svadobnom obrade jednej členky zboru, ktorá ako výslužku doniesla krabicu zákuskov na faru a krabicu pre zbor. Už sme sa rozchádzali, keď medzi nás prišiel pán farár aj so "svojou" krabicou a podáva ju nám, čo sme prišli zo školy. Nechceli sme vziať, veď my sme svoje dostali. "Len zoberte, na internáte sa po nich ani zaprášiť nestihne a nám s kaplanom toľko netreba." Tak aj bolo, baby na intri si prsty oblizovali.
*Komárno, o niekoľko rokov neskôr. Ťažko chorá babka ma požiadala či by som jej mohla pred Vianocami zavolať pána kaplana čo by ju vyspovedal. Samozrejme, veď to nemôže byť problém. Dala som sa do pátrania po čísle a k nejakému som sa aj dostala. Zavolala som, pánovi kaplanovi som vysvetlila o čo ide a ten ma, ako by Rytmus povedal, zabil - Ja spovedám maďarských veriacich, zavolajte si slovenského kaplana.
Mentálne postihnutí mladí ľudia mali svoj prvý denný stacionár v Komárne v priestoroch benediktínskeho kláštora. Dve-tri miestnosti kde sa títo ľudia mohli realizovať a rozvíjať svoje zručnosti však zrazu začali cirkvi veľmi chýbať. Našťastie, združenie si relatívne rýchlo našlo nové priestory, no ide o princíp - tam kde má cirkev vykonávať charitu takmer "vyhnala" tých najslabších na ulicu, lebo nejaký čas to vyzeralo, že budú nútení svoju činnosť ukončiť práve kvôli priestorom.
Názor si ale urobte sami, či sú cirkev a Boh jedno ...