Sociálna zbierka v Komárne má už rok

Autor: Eka Balašková | 27.6.2011 o 15:48 | (upravené 27.6.2011 o 16:56) Karma článku: 3,91 | Prečítané:  731x

Na začiatku boli ničivé povodne na východe krajiny a myšlienka pomôcť postihnutým. Prvá „živelná“ pomoc odišla spred Domu Matice Slovenskej v Komárne. Dve autá odišli do Starej a Novej Ľubovne, ale všetky tieto fakty môžete nájsť aj na Facebooku, na stránke Juh pomáha východu ! Názov akčne vymyslel Jožko Černek ktorý nám doteraz pomáha

Potreba pomoci pre východ republiky však na jeseň pomaly ale isto utíchla a my sme uvažovali ako ďalej. Vedeli sme že v zbierke treba pokračovať – všetci ktorí nám do zbierky prispeli (smelo poviem že k dnešnému dňu ich bolo okolo 500 a mnohí sa opakovane vracajú) sa koncom leta pýtali či ozaj končíme v septembri. Tento termín sme si určili, nakoľko nebolo isté či budeme schopní pokračovať. Priestory Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Komárne sa totiž hrozivo zapĺňali a naši zrakovo postihnutí klienti museli prekonať takmer prekážkovú dráhu, aby sa dostali do menšej kancelárie.

Pred Vianocami p. Červenková úradovala v priľahlej sále, do dvoch našich kancelárií sa nedalo vojsť, dalo sa tam len vhodiť ďalšie vrecia s humanitnou pomocou a pri každom otvorení dverí sa modliť aby neprivalili toho, kto ich otvoril.

Na začiatku sme mali „veľké oči“ a mysleli sme si, že túto zbierku prichýli niektorá z cirkví – veď kto iný, ako cirkvi by mali pomáhať ľuďom v núdzi? Mysleli sme si. No Evanjelická cirkev bola práve pred finišom denného stacionára pre dôchodcov a ostatné cirkvi sa tvárili ako keby o nás nevedeli. Tadiaľto teda cesta nepoviedla.

Koncom roka raz prišla Ľubka Balková so skvelou správou – je po voľbách, mesto zistilo že existujeme a vyčlenilo nám priestory v základnej škole na Pohraničnej! Poviem vám, bolo že to radosti! Už len odlifrovať tie tony riadov, hračiek, odevov, obuvi, kníh a čo ja viem čoho všetkého čo sa dá využiť v domácnosti, do priestorov školy. Nech môže aj ÚNSS fungovať tak ako má a nech aj zbierka môže pokračovať. A začiatkom decembra sa tak aj stalo, odišli tri plné nákladné autá s tým že keď bude potrebné budú nám k dispozícií.

V apríli sa konala aj členská schôdza ZO ÚNSS, ktorá túto zbierku povolila aj oficiálnym uznesením. Veď mnohí nevidiaci patria do skupiny sociálne slabších občanov žijúcich na hranici životného minima, vedia preto pochopiť čo je to, dostať pomoc.

Pomoc materiálnu, nie finančnú. Od začiatku sme totiž odmietali prijímať peniaze – je to v podstate neodkontrolovateľné a na finančnú zbierku je nutné mať špeciálne povolenie; potraviny – v prvých mesiacoch sme posielali pomoc na zatopené a teda kontaminované územia a chceli sme sa vyhnúť tomu aby sa do napr. sáčkovej polievky od nás dostala čo len kvapka kontaminovanej vody – niekto by sa dostal do nemocnice a problém by bol na svete; nábytok – ten by bol veľmi žiadúci, no nemali sme potrebné skladové priestory a vhodnú prepravu.

Tú sme spočiatku riešili sponzorsky, nikdy nezabudnem, ako sa nám pred DMS spontánne ponúkol p. Szigetti – dajte mi adresy, kontakty a ja tam vybehnem. Po polhodine zistil, že auto s ktorým sa chystal „vybehnúť“ je malé. Ani nie za hodinu sa vrátil s veľkým nákladiakom ...

Prvotná zbierka pred DMS mi utkvie v pamäti ešte niečím – úžasnou spolupatričnosťou. Prichádzali Slováci, Maďari, mladí, starí, rodinky vrámci prechádzky, ľudia neváhali naložiť taxík a priniesť kopec vecí so slovami: „Odkážte im tam, že na nich myslíme, že s nimi cítime. My sme zažili (rodičia, starí rodičia rozprávali) povodeň v 1965tom a vtedy Komárňanom pomáhala celá republika. Teraz sme na rade my!“ A táto veta sprevádzala mnohých, ktorí prišli aj neskôr, cez celé leto.

Tretí zážitok na ktorý nikdy nezabudnem. V júli som bola ako lektorka na jednom kurze pre členov ÚNSS Stará Ľubovňa. Prvý večer sme sa predstavovali a jeden pán sa uisťoval v mojom priezvisku a v tom, odkiaľ som prišla. Vtedy mi to vôbec neprišlo zvláštne, veď nás tam bolo zo dvadsať. Dotyčný pán ma však na druhý deň pri čakaní na raňajky požiadal aby som na chvíľku vyšla von z jedálne. Prečo nie. „Možno mi budete vedieť pomôcť,“ začal: „viete moja sestra s rodinou boli katastrofálne zatopení a nejaký pán Balaško z Komárna im doniesol kopu potrebných vecí o ktoré prišli...“ Chlap ako hora mal v očiach slzy a ... ja tiež. „Keď ho poznáte, poďakujte sa mu za mňa, za nás.“ To už som plakala ako malá a ani neviem ako som sa mu priznala že ten človek je môj otec. Ešte teraz sa mi tlačia slzy do očí.

Ďalším miestom kde sme poslali dva kamióny boli Malčice. Tu nám s dopravou pomáhala organizácia Človek v ohrození. Ľubka bola v čase jednej várky u mamy v Humennom preto si urobila cestu aj do tejto dedinky na Zemplíne. Ona zase spomína na chlapca s in-line korčuľami. Bol to taký „výrastok“ ktorý pomáhal pri vykladaní balíkov a vriec. Keď zbadal tie korčule zaiskrili mu očká a zahlásil: „Jéééj, tote jak pre mňe!“ Ľubka mu so smiechom hovorí: „Ber si ich, ale len na umyté nohy.“ Bola horúčava, okolo poludnia, ktorý chalan na dedine by behal v teniskách ...? Neprešla polhodinka a zákrutou sa ku kamiónu šinie chlapec na korčuliach ako keby sa s nimi narodil. Zabrzdil to pri Ľubke a chváli sa: „Aj nohy som sebe umyl!“

Začína sa druhý rok našej zbierky. O pár dní konečne potriedime to, čo už je na Pohraničnej a pracovníčky mesta môžu loviť v svojej databáze rodiny, ktoré nielenže potrebujú pomoc, ale sa aj sami nejako snažia dostať sa zo svojej zlej sociálnej situácie.

Čo dodať na záver? Jedno veľké ĎAKUJEME. Pridáte sa k nám v ďalšom roku?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?