Zase ma (život) baví!

Autor: Eka Balašková | 11.11.2012 o 16:40 | (upravené 11.11.2012 o 17:35) Karma článku: 7,26 | Prečítané:  324x

Zvláštne, uvedomiť si niečo takéto ... Vlastne som si ani neuvedomovala že to tak nie je. Až teraz, pred pár dňami. Jedno ráno som otvorila oči a vstala som do dňa ktorý sa mi zdal hneď ráno že bude skvelý lebo ho začnem horúcou sprchou, neskôr si dám voňavú kávu a príde Hela s ktorou si zacvičím ...

 Internet

Kým moje telo bojovalo "o dušu", teda o nohu moja duša v nemocnici za tie viac ako tri mesiace nejako prestala mať chuť bojovať. Posledné dva-tri týždne bolo jediné čo som chcela dostať sa domov, preč, niekam ďaleko od tej hnusne ružovej izby s dvoma posteľami a dvoma nočnými stolíkmi. Neznášala som to tam. Dvere do kúpeľne ktoré pri najmenšom prievane trieskali lebo sa nedali zavrieť, balkón ktorý mi poskytoval priestor meter krát tri metre na čerstvom vzduchu, chodbu ktorej podlahu tvorili jednotlivé kusy linolea pravidelne pospájané čo pri prechode odporne hrkotajúceho vozíáka s jedlom alebo neviem s čím vytvárala dojem ako keď ide auto po panelovej ceste, ľudí (spolupacientov) ktorí kričali 20 hodín denne a ja som ich o druhej nad ránom s plačom prosila nech už prestanú lebo ja chcem spať ... Nepýtajte sa ma, či sa za to hanbím ... Hanbím, hlavne za to posledné čo som napísala, ale tak som to cítila.

Žila som tak akosi automaticky. Ráno pod sprchu lebo veď nechcem smrdieť sama sebe, potom raňajky, obed, preväz, večera ... Medzi preväzom a večerom - návšteva. Svetlý bod dňa.

Príjemné boli tie dni, kedy som chodila na preväz. To som si sadla sanitárovi do vozíka a šli sme na čerstvý vzduch, lebo chirurgia bola v inej budove ... A to tom si skutočne užívala! Takých dní bolo čoraz menej, lebo veď aj preväzy robilo väčšinou ODCH. No a to je na 4. poschodí, výťah je len na kľúč ku ktorému majú prístup len zamestnanci ...

S odstupom času si uvedomujem že moje stavy kedy som len tak ležala tvárou k stene s pocitom dajte mi všetci pokoj prerušila fakt len návšteva a spánok.

Uvedomujem si však aj fakt, že nebyť skvelých sanitárov (ktorým nechýbal zmysel pre čierny humor), sestričiek a kvetov na balkóne tak pocit pustite ma domov lebo odídem cez balkón by prišiel oveľa skôr a v oveľa väčšej intenzite.

Ozaj, kvety na balkóne ... Keď som na ODCH koncom augusta prišla boli to také neduživé, chudorľavé rastlinky. Bola som sťastná že mám k dispozícií balkón, predstavovala som si, že si tam vyložím stoličku a denne tam budem čítať, piť kávu a tešiť sa zo života ... Naivka ... nebola som predsa v kúpeľoch ale v nemocnici. Jedna stolička ktorú som mala k dispozícií "musela ísť" do kúpeľne, aby som sa dostala do sprchy a keby som si na balkón vyniesla kávu riskovala by som akurát že sa mi do nej vys...vyšpiní nejaký holub a na také veru chuť nemám. :) Keď som však prišla povedala som si, že tie kvietky trošku oživím a to sa aj podarilo. Pravidelne dostali vodu a aj sa mi za to odmenili - po čase pár z nich na žlto rozkvitlo. Krásne poďakovanie.

Nebherte môj článok ako výlev sebaľútosti. To vôbec nie, kto ma pozná vie že to nie je môj štýl. Článok je len úvahou a konštatovaním čo s psychikou človeka spraví takmer 4mesačná hospitalizácia.

Jedno (neviem či krásne ale zato veľké) poďakovanie posielam dnes ja ... Všetkým tým, vďaka ktorým som vládala vyčkať až ma ozaj pustia a nešla som "domov" cez balkón ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?