Moja spomienka na 17. november 1989

Autor: Eka Balašková | 17.11.2012 o 10:21 | (upravené 17.11.2012 o 11:33) Karma článku: 7,03 | Prečítané:  370x

Bol mrazivý deň. Taký akurát na to, aby sa auto s komárňanskou "ešpézetkou" vybraloo do Levoče. To ma môj oco po víkende bral na internát. Neviem čo vtedy bolo že som bola "len tak" na víkend doma. Lebo to nebolo celkom bežné. Veď ani udalosti tých dní neboli celkom bežné, však.

Do Levoče sme dorazili ešte za svetla. Veď oco mal pred sebou ešte dlhú štreku do Komárna a na druhý deň musel ísť do práce. Na horniakoch k večeru riadne prituhlo ale to už musel byť oco takmer doma.

"Poď  s nami do cukrárne, máme neskutočnú chuť na nejaký zákusok!" prišli za mnou Alenka a Adelka, celkom nevidiace kočky ktoré keď potrebovali vedeli kde ma nájdu.

"Baby nebláznite, veď som len teraz prišla z domu, nechce sa mi trepať "až" na námestie.

"Nebuď lenivá, poď. Nikto iný "normálny" sa ešte nevrátil z víkendu a vonku sa šmýka, navyše prší."

A vám akurát teraz chýba ku štastiu zahryznúť sa do veterníka ... pomyslela som si, no šla som. Darmo, kamošky sú kamošky a ja som bola vychovaná tak že keď sa dá treba pomôcť, aj za cenu prekonania vlastnej lenivosti. Ulice Levoče boli aj vtedy, zvlášť v nedeľu podvečer, takmer prázdne. Vrátili sme sa naspäť na intrák a baby si zákusky chceli vziať na telku. Tá bola v slepeckej knižnici - jednej miestnosti v rohu horného vestibulu medzi policami braillovských kníh od ktorej keď ste chceli pozerať tv ste si museli na výchove požičať kľúč. Neviem odkiaľ vycha vedela že v tv ide priamy prenos z demonštrácie v Prahe ale kľúč nám požičať nechcela. Telefónny automat sme v škole ešte nemali ale niekomu volali rodičia a dozvedel sa prečo nám ten kľúč nedala. Mali sme svoje finty ako vychu dostať z vrátnice (súdružka vychovávateľka, poďte prosím vás na babský intrák, Hele (epileptičke) je tuším zle). Kým sa ona vytrepala na 3. poschodie a zistila že Hela sa teší dobrému zdraviu my sme sa zamkli na telke, kľúč niekomu hodili cez okno aby ho vrátil na svoje miesto.

Bolo to niečo nevídané-neslýchané. Mladí ľudia, len o pár rokov starší od nás, v uliciach Prahy a Bratislavy demonštrovali za slobodu a tá banda ich mlátila obuškami, šli na nich s vodnými delami. Levoča ešte "spala" ... a nás, síce s dostatočne horúcimi hlavami ale nízkym vekom, nikto nebral vážne.

Levoča sa "prebrala" až o pár dní neskôr. Ploty ohradzujúce budovy ktoré sa opravovali boli tiež plné ručne písanými/kreslenými plagátmi, ako prejav solidarity s OF/VPN sme aj my v škole urobili štrajk ... Na dni bezprostredne po tom si už až tak nespomínam. Neviem čím to bude, no asi časom a tým že som mala sladkých 14 a určite som si neuvedomovala že to čo sa deje ovplyvní aj môj život.

Keby nebolo prevratu čaká ma práca v nejakom Výrobnom družstve invalidov kde by bolo v jednom komplexe aj ubytovanie, aj nejaká výrobná hala alebo niečo podobné a dodnes by sme aktívne plnili plán v aktuálnej päťročnici ... Netvrdím že všetko Iza komančovI bolo zlé. To by som klamala. Ale keď si ppredstavím ako by som musela žiť vtedy a ako môžem dnes myslím že som spokojnejšia. Áno, na jednej strane boli aké-také sociálne istoty, kazdý mal prácu, zdravotnícku starostlivosť, školstvo bezplatné a rožky za pár halierov čo dnes nemáme. Ale naozaj si neviem predstaviť že by som mala byť spokojná s tým že hendikepovaní ľudia boli svojím spôsobom izolovaní (vozíčkara či nevidiaceho človeka ste v uliciach videli len veľmi zriedka) ... No nie, z toho si fakt neprosím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?