... svojho chirurga.

Autor: Eka Balašková | 29.11.2012 o 16:18 | (upravené 29.11.2012 o 17:22) Karma článku: 16,66 | Prečítané:  3784x

Ešte pred polrokom som ani netušila že tento konkrétny človek existuje. Bol jedným zo siedmych miliárd ľudí s ktorými je relatívne malá pravdepodobnosť stretnutia. Až som sa v júni dostala do nemocnice. Diagnóza znela - gangréna ľavej päty.

V tejto nemocnici som strávila štvrtinu roka 2012V tejto nemocnici som strávila štvrtinu roka 2012Internet

Prvé prognózy hovorili o amputácií ľavej dolnej končatiny od predkolenia. Problémom bola sepsa organizmu, celú situáciu komplikovala práve zistená cukrovka. Pri prijímaní mi namerali hodnotu 22, normál je okolo 5-6. Silné antibiotiká nohu dočasne zachránili a aj cukor sa dostal pod kontrolu, preto som pomaly začala veriť (keď si tak uvedomujem ani som si opak nepripúšťala) že noha je zachránená.

Liečba pokračovala na internom, neskôr na ODCH. Tu mi pár skvelých ľudí vybavilo konziliárne vyšetrenie v Bratislave na Rekonštrukčnej chirurgií, videl to profesor, ktorý mi sľúbil že na pätu urobí plastiku aj keď s rizikom že je veľká pravdepodobnosť že štep sa neujme alebo že sa pri prvom dostúpení na pätu rozpadne. Idem do toho, samozrejme. Ozvali sme sa po dohovorenom termíne, no prišli do toho iné komplikácie, preto sa operácia v druhej polovici septembra nekonala.

Primárka do BA volala začiatkom októbra a blesk z jasného neba - profesor odmietol operovať, lebo medzi časom podobné operácie urobil dve a krátko po oboch sa štep rozpadol. Dokonca sám odporučil amputáciu. Každý mi hovoril že to nie je rozhodnutie ktoré budem musieť urobiť hneď, že mám čas sa rozhodnúť aj keď skôr či neskôr to bude aj tak nutné, veď taká rana (12x12 cm) sa sama nezahojí nikdy a kým by sa aj bude to boj s večnou infekciou ...

Šialené!

Nie, ja si nechcem nechať odfakliť nohu, veď ja chcem ešte žiť tak normálne, nie len vegetovať. Neviem koľko sĺz som za tie dva dni vyplakala a koľko zlých snov sa mi v tie noci snívalo, s plačom som sa ešte aj budila a hystericky som si kontrolovala či mám nohu.

Edo, chirurg o ktorom je tento článoček, ma videl už na internom. Predpísal špeciálne polyméry ktoré na ranu dávali, lebo jeho kolegovia v nemocnici ranu "liečili" dezinfekčným prostriedkom, sa znovu zjavil na scéne. Dohodli sme sa už dávnejšie že keď ma pustia z nemocnice bude ma liečiť on. Janka mu vysvetlila situáciu, dohodli sme sa že sa mu prídem ukázať keď bude mať na oddelení službu.

Poviem vám, v deň keď som mala ísť k nemu mi bolo všetko od hnačky až po neviem čo.

Ako naschvál, musela som na neho pred ambulanciou urgentu, kam sme chodili na preväz, čakať veľmi dlho. Sanitári aj sestry vedeli čo sa deje, veď na oddelení som ležala veľmi dlho a s mnohými som sa skamarátila. V ten deň bol so mnou Miši. Vždy sme debatovali, smiali sa, no vtedy som sedela ako tuhá pena s riadnym knedlíkom v krku. Miši sa nepýtal, vedel ...

Edo pozrel nohu, ošetril, vymenil polymér a keď som zo seba vytlačila otázku či je nutné to radikálne riešenie (slovo amputácia by zo mňa nevypáčili ani kladivom) povedal to, čo mojim ušiam znelo ako rajská hudba či anjelský chorál - Nie, vyliečime to. Urobíme čo sa dá. Teraz je dôležité ... dostať pod kontrolu infekciu a sústrediť sa na to, aby sa neobjavila ďalšia.

Svet zrazu dostal žiarivejšie farby, krajšie vône a príjemnejší zvuk. Poďakovala som sa a ešte cestou na oddelenie som (tusím s plačom) volala Janke a našim. Všetci boli šťastní so mnou ...

Prešlo pár dní a mňa konečne pustili z nemocnice. Bol utorok a vo štvrtok k Edovi do ambulancie. Po skoro štyroch mesiacoch mi to, že som v meste medzi ľuďmi, prišlo ako malý zázrak. Predpísal nejaký medový prípravok, obstrihal čo bolo treba a kontrola o týždeň. Po týždni o mesiac.

O mesiac som šla na kontrolu so strašnými nervami. To, že pred časom som po chodbách chodila výlučne s chodítkom a teraz mi stačia barly je jedna vec, ale čo povie kontrola?????? Od nedele som nevedela spať, bolo mi všetko, no pán doktor ma potešil. Rana je veľká asi 5x5 cm, to je menej ako polovica toho, aká bola po odchode z nemocnice! Verte-neverte, od úľavy som sa rozplakala ako malá.

... A preto mám rada svojho chirurga. Keď je "desať lekárov" presvedčených že vašu nohu treba odrezať a jeden vám nie len povie že NIE a po jeho liečbe aj vidno nejaké výsledky myslím že niet divu ...

Ďakujem

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?