Celé toto spôsobila moja nezodpovednosť.
Koncom apríla keď boli prvé horúčavy som šla v šlapkách vyniesť smeti a podarilo sa mi stúpiť na hrdzavý klinec. Prišla som domov, klinec som vybrala a síce to šialene bolelo liečila som sa doma harmančekom, repíkom a čo ja viem čím.
Koncom júna som šla na konferenciu do Bratislavy. Bolo šialené teplo, no ja som už bola v takom stave že vonku bolo 33°C a mnou pod paplónom triasla zima. Bola som rozhodnutá že v sobotu prídem z konferencie, oslávim s našimi 60tku a v pondelok musím ísť k lekárovi. Za mňa to však vyriešila Peťa - mňa poslala domov a zalarmovala Janku. Netuším ako som nastúpila do vlaku, ako som v Komárne vystúpila, no bez Jankinej pomoci by som tie 4 schody z budovy stanice k autu po vlastných nebola zišla. Brala ma hneď na chirurgiu, vyjednávať o tom že počkáme do pondelka som si tuším nedovolila (alebo áno? Neviem, nespomínam si ...) V aute s Danielkom zostala naša maminka.
Na chire nás vzali hneď. Odber krvi, doktor sa pozrel na nohu a skonštatoval že tu budem musieť zostať. Chcela som vyjednávať no bolo mi jasné že to nemá význam a tak som sa nechala ošetrovateľom odviesť na oddelenie. Veľa si z toho večera nepamätám. Viem len že som si na oddelení sadla (potrebovala som si oddýchnuť) a zaregistrovala som ženský hlas ktorý v niekoľko sekundovom intervale niečo vykrikovala, tak som sa Janky opýtala: "Bože Jani, kde som sa to dostala ...?" Odpovedala mi len "To je chirurgia ..."
Dostala som v izbe posteľ na výber. 6 posteľová izba v ktorej boli štyri lôžka obsadené. Vybrala som si tú, ktorá mi poskytovala aké-také súkromie - mohla som sa otočiť k stene. Janka s maminkou mi neskôr doniesli veci, no nechcelo sa mi prezliekať, stále som hlúpo dúfala že niekto vstúpi do dverí a povie: "Balašková vy čo tu robíte, zbaľte sa a choďte domov." Do nočnej košele som sa prezliekla, vlastne pomohla mi do nej maminka. Nohavice som si však dole nechcela dať. Neskôr som zaspala a zobudila som sa až niekedy v noci. To už som vedela že nikto ma odtiaľto domov nepošle, no vyzliecť som sa nevládala. Až potom, keď som musela ísť na wc som sa úplne zobliekla.
Prvé dni na chirurgií si pamätám len veľmi nejasne. Viem len že ocko ma ubezpečoval: "Si v dobrých rukách, s primárom sme vyrastali, jemu dôverujem." Pána primára som navštívila v sobotu dopoludnia.
Vyšetrenie bolelo, no prognóza že zrejme bude nutná amputácia nohy od predkolenia bolela ešte viac. Nasadili mi silné antibiotiká, preväzy a odstraňovanie nekrotického tkaniva, inzulín, lebo cukor nie a nie klesnúť pod 10 ... Dlho to vyzeralo veľmi zle. Hodnody zápalu (či čoho) v krvi zdravého človeka je 5 "neviem čoho", prvé dni som mala 100, po dvoch týždňoch intenzívnej liečby 30.
Postupne sa o amputácií ako o nutnom riešení hovoriť prestalo. Nič nebolo isté, no vďaka lekárom, mladému organizmu a možno aj vôli (presne v tomto poradí) som sa pomaly začala na novo (po prvý krát) učila chodiť s chodítkom.
Veľa sĺz vypil vankúš v horúcich nociach leta 2012.
Veľa sĺz zotreli ruky mojich blízkych.
Veľa sĺz vysušila Lucka svojím optimizmom a nádejou ktorú mi vlievala keď som ja mala pocit že nevládzem.
Veľa výčitiek som si robila - prečo som sa nezobrala hneď v tú aprílovú nedeľu a nešla na pohotovosť.
Čo bude ďalej uvidím. Čo je za mnou viem ja, ale aj všetci ktorí stáli pri mne. Tak, ako lekári v prvé týždne ktoré som strávila na komárňanskej chirurgií.