Škola volá!

Autor: Eka Balašková | 25.8.2013 o 18:27 | (upravené 25.8.2013 o 19:21) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  517x

Vy to volanie nepočujete? A ja veru hej ... Nevolá síce mňa, ale počujem, cítim ho. A tak rada by som sa do tej školy vrátila ... Keď to čítajú tí, čo mi to pred 30timi rokmi hovorili, sa teraz schuti smejú. Uričte si pamätajú, ako som, ako puberťáčka vyhlasovala, že "už chcem vypadnúť preč a v živote to tu nevidieť!!!" Veru, ako rada by som sa vrátila ... naša škola bola totiž iná ako ostatné - bola internátna.

Jej oficiálny názov znel Základná internátna škola pre slabozrakých a v tom čase bola na Slovensku jediná. Škola v Levoči totiž slúžila len nevidiacim a prakticky nevidiacim deťom, preto nebolo nič výnimočné, keď do našej školy v Bratislave chodili decká z Prešova či z Čiernej nad Tisou a do Levoče chodili ľudia od Trnavy či z Malaciek ...

Bol to tak trochu "svet sám pre seba", veď väčšina z nás domov dochádzala len raz za týždeň, možno mesiac, no a boli aj takí, ktorí sa domov dostali len na prázdniny ... Preto nečudo, že mnohí sme sa na začiatok školského roka tešili. Od rodičov, súrodencov a sladkých prázdnin sa nám síce nechcelo, ale kamoši, tí boli lákaví. Veď uznajte, ako si vytvoríte priateľstvá v mieste bydliska, keď 10 mesiacov ste mimo, na nejakom intráku, navyše máte ťažký zrakový postih? Ja som mala vo veľkej miere jedno šťastie, že moja sestra a jej priatelia ma brali ako jednu z nich. Nie každého zrakáča súrodenci boli takí tolerantní. Na čo sme sa teda tešili? Určite nie na nudnú fyziku, otravnú matiku, či úlohy z chémie. V tomto sme boli "normálni" - škola a úlohy nám šli riadne na nervy...

Bavili nás večerné vankúšové vojny - na izbe nás bolo 6, neskôr 5 a keď sa toľko vankúšov "rozlieta" po izbe je z toho zaručene veľká kopa smiechu. Super bolo aj hojdanie sa na balkónových dverách. To sa jedna zavesila na horný okraj balkónových dverí, nohami sa zaprela o drevený predel medzi sklenenými výplňami a druhá ich otvárala a privierala. Naozaj si nespomínam, že by bola niektorá taká zlomyseľná, aby niekomu privrela prsty ... Myslím, že úplne najradšej sme mali "skákanie z kociek". Kocka bol vlastne nadstavec vo vstavanej skrini, ktorý slúžil na odkladanie kufrov a cestovných tašiek. Tie sme zvykli vyložiť do kúta, pod skrine sme naložili epedy a paplóny, police v skrini sme využili ako rebrík a zhora sme do tých paplónov skákali. Čo na tom, že po treťom-štvrtom skoku už boli tak rozváľané, že si nejedna "narazila trtáč", prípadne udrela koleno, boli sme decká a tie majú kosti pružné ...

Možno vám rozum postojí - decká s ťažkými očnými vadami takto vystrájali? Jasné, veď sme boli živé, ako všetky ostatné decká, rovnako nás "žrali mrle" a museli sme vyskúšať všetko čo sa dalo. Za vidiacimi deťmi sme nezaostávali v ničom okrem zraku.

Nie, náš internát nebol len idylické miesto detských hier. Ale o tom možno inokedy. Stačí, že niektoré zlé spomienky blúdia v hlavách tých, ktorí ich prežili ...

Dnes však dávam za pravdu tým, od ktorých som počúvala tú otrasnú vetu: "Počkaj, príde čas, keď sa sem budeš chcieť vrátiť!"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?