Trest za inakosť?

Autor: Eka Balašková | 1.10.2013 o 16:20 | (upravené 1.10.2013 o 16:30) Karma článku: 7,35 | Prečítané:  1223x

A ak áno, koľko ich ešte v živote bude? Koľkým ľuďom ešte bude vadiť, že nekráčajú s davom, že sú samy sebou? Volajme ich Beáta a Renáta. Obe sú z Bratislavy, no ani jedna sa tu necítila dobre.

Beáta bola vždy ako cudzinec medzi svojimi. Bola jedináčik a jej svetom boli odmala knihy a psy. Do sveta kníh unikala, aby prekonala jednotvárnosť života s ich hlavnými hrdinami. prežívala s nimi ich radosti i starosti. s nimi sa bála i tešila, smiala i plakala. Jej rodičia jej totiž nerozumeli. Riešili susedine plastové okná, susedove nové auto, kmotrinu dovolenku pri mori a všetko možné, len nie Beátine potreby. Sťažovať si predsa nemohla - mala svoju izbu, mala čo jesť, chodila čisto oblečená a každé leto chodila na rodinné dovolenky. A tak o problémoch v škole počúval susedov vlčiak ktorého sem-tam chodila venčiť a po dlhej prechádzke si sadla na breh Chorvátskeho ramena, neskôr objavila útulok, kam pravidelne chodila pomáhať.

Renáta mala milujúcu rodinu, keď spolu cestovali k príbuzným k Čiernej nad Tisou bolo vždy veselo, v aute si s rodičmi spievali a veľa sa smiali, jej detstvo bolo krásne, také, aké by sme dopriali každému dieťaťu. Keď mala sedemnásť mama jej ťažko ochorela a neskôr odišla. Otca prepustili z práce a začal piť. Po siedmich rokoch konfliktov s opitým otcom si našla ubytovňu. Nevládala ju platiť, tak sa vrátila k otcovi. Tak to trvalo niekoľko rokov.

Raz ktosi vzal Renátu do útulku. Tam sa pri venčení stretla s Beátou a spriatelili sa. Časom sa zvykli dohovoriť na spoločnom čase venčenia a keď skončili vždy skočili na horúcu čokoládu, kde preberali svoje radosti i starosti.

"Obyčajné" spriaznené duše.

Neskôr sa vnímali skôr ako sestry. Ani jedna nemala súrodencov a jedna v druhej našli to, čo im chýbalo.

Beáta odišla študovať do Viedne. Renáta občas cestovala za ňou, veď je to len kúsok a babám chýbali tie ich stretká pri kotercoch v útulku a následné posedenia pri horúcej čokoláde. Pri "stoprvom" Renátinom odchode z podnájmu jej Beáta navrhla aby prišla bývať k nej na internát. Najskôr len tak, na skúšku, na čierno, ak si "nevytrhajú vlasy" tak poriešia normálne spoločné bývanie. Po roku sa pre nich našlo cenovo výhodné bývanie v okrajovej časti mesta. Baby boli šťastné, lebo to už nebolo sme ako sestry, to už bolo - sme partnerky.Keď ich riaditeľ prijímal netušil o tom, ale po pravde - čo koho do toho? Nikto o tom netušil - Beáta a Renáta nemali potrebu hovoriť o svojom vzťahu okato a s každým, keď aj šli po meste spolu neupozorňovali na seba spôsobom my sme lesbičky, sme "atrakcia". Svoj vzťah brali ako niečo prirodzené, niečo čo je tu, je to tak a komu sa to nepáči - no smola, je to jeho problém.

A tak si dievčatá rok žili v jednej izbe, susedia sa striedali, iní boli stabilní, niekedy boli spokojné viac, inokedy menej. Obom im bolo jasné, že toto nie je ich "konečná stanica", no na iné bývanie im nezostávalo. A tak boli vďačné aj za toto. Ako to však vo vzťahoch býva, aj ony sa sem-tam na niečom nepohodli, no a steny na ubytovniach sú väčšinou "papierové" a tie prepustia viac zvuku, ako by bolo milé. No a to nie každý sused vie prehltnúť. Sťažnosti sa množili u riaditeľa. A tak si ich v jeden letný deň dal zavolať, aby im oznámil jóbovku - do týždňa sa musia vysťahovať. Že nemajú kam ísť? To ale nie je jeho problém. Pravidelne sú hlučné a susedia sa na nich sťažujú. Renáta to zaklincovala argumentom, že veď v každom vzťahu sa občas vyskytne konflikt ... Veď práve! bola riaditeľova odpoveď ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?