Aký ale bol môj rok 2013? Začal sa, prepáčte za výraz, ale doslova pokadeným navrch. Prvý týždeň som prehorúčkovala. Infekcia v nohe. A tak som nemohla byť s rodinou na "naše Vianoce". Lebo Vianoce sú vtedy, keď sú doma všetci, hlavne teda maminka, ktorá robí mimo SR.
Potom pár návštev Barbary a Kamily z Brna. To boli príjemné chvíle.
Dlhá, veľmi dlhá zima. Zima ako pocit mi problém nerobí. Proti tomu sa oblečiem. Najhorší je sneh a ľad. A tých bolo minulej zimy "vyše práva", ešte aj koncom marca. Celé týždne som bola "zatvorená" v zariadení, kde som si dávala "dokopy" nohu, no a to malo dosť vplyv na moju psychiku.
Zlatná ... Väčšiu časť prvého polroka som strávila tam. Tam ma dievčatá "postavili na nohy," veď v októbri keď som prišla som este doslova aj na wc šla s chodítkom a odchádzala som tak, že po interiéri bez barly. Spoznala som tam pár fajn ľudí a aj keď nie sme v úzkom kontakte nepoviem o nich jediné zlé slovo.
13ty marec bol môj veľký deň. Po trištvrte roku som vyšla na prvé poschodie. Po trištvrte roku po vlastných. Tie schody ma provokovali už dlho. Ale rehabilitačná sestra ktorá so mnou pravidelne cvičila mi ešte v januári povedala že schody majú ešte čas. V ten deň som sa dole musela zviezť výťahom ale bola som šťastná ako stádo bĺch. Potom som tie schody absolvovala pravidelne. Pol litra vody do fľaše a ideme. Bol veľkonočný pondelok a ja som to asi prepískla - okolo mňa nikde nikto, ale ja som si povedala že dám obe poschodia naraz a bez dozoru. (Nie že by som ten dozor nejako extra potrebovala, ale istota že keď vám nebodaj príde zle je niekto pri vás, je fajn.) Mala som pred sebou ešte posledných 10 schodov, ale tie som zvládla ani neviem ako. Prišli švagor so synovcom tak som sa veľmi chcela tváriť že som v poriadku, no musela som si dať pauzu na vrátnici. A v duchu si vynadať a pripomenúť si to známe "telo žebrák, ale papula generál."
Koncom apríla som sa vrátila domov, teda k rodičom. Emócie asi viete aké - 10 mesiacov pre vlastnú hlúposť po nemocniciach a na doliečení, a konečne som doma. Doma! DOMA!
Moja rodina to so mnou nemá ľahké. Nikto mi to nepovie priamo, ale môj životný pocit, alebo ak chcete tak indiánske meno je "tá čo všade zavadzia". Priznám sa, keby nešlo to nepríjemné ročné obdobie plné ľadu a snehu (zatiaľ to tak nevyzerá, ale ono to príde), tak sa hrabem domov. K sebe domov. Lebo sice s hokejkami, ale z pošty či tržnice domov už prejdem. A tak sa už teším na jar - to verím že si aj rodinná rada povie - choď domov, ži a staraj sa sama. Nie osamelá, to vďaka rodine nebudem nikdy. Ale sama riešiť nákupy, všetko čo patrí k samostatnému životu, to už by som rada. Snáď na jar príde ten čas.
V roku 2013 prekvapivo odišli dvaja ľudia ktorí chvíľu kráčali životom so mnou. Dobrý priateľ Feri a Barbara, ktorá sa rozhodla z vlastnej vôle. Verím že tam kde ste je vám dobre.
Vianoce 2013. Najkrajšie Vianoce, lebo boli plné tých, ktorých ľúbim najviac na svete. A ktorým ďakujem za to, že som tam, kde som.