Prezliekla som sa do domáceho oblečenia, wc, kúpeľňa a voňavá káva po ktorej mi už nejakú tú chvíľu duša pišťala. Beriem si ju do izby, noha priam prosí - polohuj ma!, tak som jej urobila radosť. V tom niekto zvoní. "Linda si určite niečo zabudla." Šmatlem sa k dverám a už mám na jazyku niečo v tom zmysle že "mala si povedať, že si tu ideš niečo zabudnúť, bola by som ti urobila kávu.", no môj príval slov haltuje pani, ku ktorej roky chodíme odovzdávať výkazy osobného asistenta.
Dámy boli dve. Usadila som ich v kuchyni, ponúkla kávu, čaj, vodu ... Nebudú nič a keby som bola skúpa tak si poviem "výborne, ušetrili sme." Pani ktorá si sadla si vytiahla papiere a pýta sa ma pri čom mi pomáha asistent (lebo dohoda je písaná na asistenta, Lindinho skoro manžela), ako mi pomáha a ako som s ním spokojná. Vždy si urobila nejakú poznámku.
"Ale váš asistent býva pri Šahách, tak ako je možné že vám robí asistenta?" pýta sa dáma.
"Tam má trvalý pobyt lebo tam má rodičov, ale tu býva už roky." a hovorím jej adresu prechodného pobytu, teda Lindinu adresu. Škrabot pera po papieri.
"A prečo vás pravidelne vidam chodiť s Lindou, keď osobným asistentom je vám jej partner?" pýta sa majiteľka aktívneho pera. "Aj v Nitre na tej výstave pomôcok ste boli s ňou." prízvukuje druhá dáma ktorá si ani nesadla.
"Ono viete, to je tak. Veľakrát so mnou asistentka rieši veci, ktoré by som na muža jednoducho nezverila." odpovedám čo mi prvé napadne.
" Na čo myslíte?" pýta sa ma tá s perom.
"Na to, že keď ideme napríklad do Nitry a občas sa stane, že sa musíme zastaviť na wc, a požiadajte chlapa, aby zistil ako to tam vyzerá a do ktorých dverí radšej nie ..." vysvetľujem s trošku trápnym pocitom, že takéto veci by jeden človek mal chápať. Zvlášť žena, ktorá prichádza do kontaktu s oveľa ťažšie zdravotne hendikepovanými ľuďmi ako som ja.
Navyše sa ma to pýta žena, ktorá už po mojom návrate zo Zlatnej urobila pár úplne zbytočných chýb typu "Toto ste mali vyplniť takto a takto." Keď Linda argumentovala že "Ale veď toto je váš rukopis, nie môj", tak aj tak to malo byť tak, ako teraz hovorí. No a vrcholom bolo, keď táto pani z úradu poslala peniaze za osobnú asistenciu mesiac po mojom návrate na nesprávny účet …
Možno si poviete - mala si to vtedy riešiť s jej nadriadeným, nie tu teraz nariekať. Možno mala, len som si povedala - aj úradník je len človek a tiež sa môže stať omyl v elektronickej komunikácii medzi ňou a učtárňou ... Navyše tento článok nechce byť o tých škaredych, zlých úradníkoch, lebo viac skúseností máme s ústretovými a slušnýmí úradníkmi. Len si myslím, že ten, kto pracuje s ľuďmi s určitými špecifickými potrebami by ich mal vedieť pochopiť aj bez toho, aby som ich s miernym pocitom trápnosti musela vysvetľovať.
Napriek tomu, že našinci sa dosť obávajú podobných návštev. Napriek tomu, že som mala pocit, ako keby dámy schválne "hľadali" nejaký problém, keď sme sa rozlúčili nemala som z ich návštevy zlý pocit. Robia si svoju povinnosť, ktorú verím že im ukladá zákon. Predčítali mi to, čo som mala podpísať, podpísala som, popriali sme si pekný zvyšok dňa a ony možno už aj zabudli, že tu boli.