Ale dobre, opýtam sa rodičov a Janky či do toho ideme a podľa toho dám vedieť. Vetu "ja s tým nemám problém" som počula od troch rozhodujúcich osôb, tak som slečne Janove prisľúbila že na tri dni sa im "upíšem". Veď z času mi vydá, tak prečo nie.
Janka J si "naštudovala" môj blog a v polovici marca prišla na stretnutie usmievavá osôbka plná elánu. Pýtala sa, ja som veľa rozprávala (to mi ide, no fakt! : ) a rozišli sme sa s tým, že sme mali okruh tém o ktorých sa budeme baviť a čomu sa budeme venovať.
Miliónkrát som si vynadala.
Miliónkrát som sa sama seba pýtala či mi to je treba.
Miliónkrát som si povedala, že nemám rozum.
Miliónkrát som mala chuť zavolať jej, že "prepáčte, ale nejdem do toho".
Miliónkrát som si ale uvedomila - nemôžem si robiť ... hm, ako to slušne napísať ... skrátka, to dané slovo už späť nemôžem vziať.
Nakrúcať sa bude 22.-24. apríla a ako sa blížil termín dosť som sa obávala - predsa len, mne všetko trvá 5x dlhšie ako ostatným, no a koho to bude so mnou baviť (mňa to so mnou už nejaký čas nebaví, ale s kým mám žiť, keď nie sama so sebou? : ); budú to ľudia čo si akurát tak že spravia svoju robotu, na kamere to bude vyzerať neviem ako dobre ale keď sa vypne kamera "nezájem" ... Ale veď nejako to dáme, keď budú vidieť že sa snažím byť ústretová tak snáď im nepôjdem "veľmi" na nervy.
Prišla veľkonočná nedeľa a ja som Janke J musela oznámiť, že budeme musieť trošku improvizovať, lebo oco je chorý - berie antibiotiká a Janka (sestra) s Danielkom majú k nám "červenú" a možno by si ju mal dať aj štáb. Dohodli sme sa, no a ja som už len čakala na utorok.
Stretli sme sa v daždi pred nemocnicou.
Prvé bolo na pláne moje fotografovanie a keďže nie som profesionál tak fakt, že si len tak v daždi chodím po meste a fotim si, by mi asi nik neuveril. Bojová porada v nemocničnom budete rozhodla - volám do knižnice a sadáme do auta, nakrútiť knižnicu. Vystupujeme však do síce zamračeného, ale na fotky už vhodného počasia, tak sme sa pustili do toho. Chodila som si po Palatínovej ulici, počúvala pokyny typu "poď teraz sem, môžeš fotiť, prejdi sa kúsok tam, sem-tam si sprav záber ..." všetko v príjemnej atmosfére bez stresov.
Píšem že sme nastúpili do auta. Keďže toto bolo veľké (8miestne) auto kde sa zmestila aj technika, mala som s hokejkami problém. Vlastne mala BY som problém, nebyť štábu - jeden šoféroval, ďalší navigoval tak, aby sa dalo nastúpiť z vyššieho obrubníka, ďalší keď bolo treba ten obrubník "vyrobil" z dlažby - a to niekoľkokrát denne ... Je mi jasné, že to bolo "niečo navyše", ale nie že slovom, ale ani pocitom som nedostala na vedomie že to niekoho/každého otravuje. Keď všade počúvate aký je svet zlý a ľudia neochotní pomôcť jeden druhému, vás takýto pristup poteší. A ste zaň vďačný.
V utorok ešte zasadnutie výboru, krátky relax pri žolíkoch a až pri nastupovaní do auta som si uvedomila, že veď ja som tuším unavená ... Mala som trošku obavy, nedávno som pri brigáde v kancelárii "nič" nerobila a na ďalší deň som bola totálne k.o., čo bude z "tohto"? Doma niečo zjesť, dať sa do poriadku, preventívne tabletku a už okolo pol siedmej do postele, lebo zajtra pokračujeme.
Streda bola pre mňa psychicky najťažšia. Do dneška som sa akosi podvedome vyhýbala nemocnici, v ktorej dnes točíme. Kto čítal môj blog vie. No mala som prísľub že ak to budem potrebovať dáme si pauzu. Nepotrebovala som - vďaka perfektnej atmosfére štábu. Pani hovorkyňa nemocnice nám tiež maximálne vychádzala v ústrety, ukázala VIP izby, dovolila sestričke, aby sa (s úsmevom!!!) prešla po chodbe a nám urobiť si rozhovor a potrebné zábery. Ten rozhovor som na chvíľu nezvládala, ale šlo to ...
Po výbornom obede zábery v rodičovskom dome (tuším sme svojim príchodom urobili budíček ocovi so zápalom pľúc, ktorý v sebe slušného človeka a dobrého hostiteľa nezaprie a prišiel štáb aspoň pozdraviť), rozhovor v záhrade, kde akurát počas neho moju ruku objavila nejaká mucha či čo to chcelo byť, káva, omietka, kniha, ihlice a druhý deň je za nami.
Na tretí deň som sa vyslovene tešila - stretnutie s komárňanskými gymnazistani (Gymnázium Ľ. J. Šuleka). Dám prvé poschodie? Jasné, trvá mi to, ale dám. Besedy s mládežou mám veľmi rada, dá sa s nimi komunikovať, ak človek nerobí klasickú "prednášku" ktora im dá len kopec informácií ale pracuje interaktívne a tá interakcia je z oboch strán, je to skvelé. No a s mládežou to z oboch strán býva ...
Nebolo tomu ani dnes, vyskúšali sme si chôdzu "nevidiaceho" so sprievodcom, podpis bez zraku a pár vecí ktoré vidiacemu človeku nemajú ako "dôjsť", lebo v živote nebol nútený uvedomiť si ich. Krátke stretnutie s pánom riaditeľom Gajdáčom a odchod k Janke. Danielko v pieskovisku, posedenie na krásnej zakvitnutej terase pár otázok pre maminku a sestru Janku, káva, ilustračné zábery a rozlúčka.
Spoznala som pár skvelých ľudí, ktorí nie len že sú profesionáli v tom, čo robia, ale sú to ľudia so srdcom na správnom mieste. A to je oveľa cennejšie ...
Ďakujem tiež vedeniu knižnice, Renátke Filkovej, Gymnáziu Ľ. J. Šuleka, nemocnici v Komárne a členom výboru ZO ÚNSS v Komárne ktorí do toho šli so mnou, no moja najväčšia vďaka aj tak patrí a vždy bude patriť mojej rodine ...
