Písal sa rok 1985. Koniec augusta, začiatok septembra. Mala som nastúpiť do 5.ročníka Základnej školy pre slabozrakých v Bratislave, no môj nástup sa odložil. Idem totiž na očnú operáciu. Desaťročné dieťa si od niečoho takého sľubuje neskutočne veľa – možno nebudem vôbec škúliť (škuľavá som dodnes) a ktovie, možno budem vidieť normálne! (tejto ilúzií som snáď verila len ja)
Požičala som si ruský (pardon, sovietsky) tranzistor od babky, zbalila pár ilúzií a poďme, naši ma odviezli na komárňanské očné v strede mesta.
Rovesníkov som tam nemala veľa. Na izbe so mnou nejaké babky a kopec nudy. Samozrejme, väčšinu z pobytu si už nepamätám, no niektoré spomienky na mňa „udreli“ s nečakanou intenzitou. Presne si pamätám zvuk maminých krokov, aké úžasné bolo počuť ich keď prichádzala a ako bolelo keď odchádzala. Vždy mi prečítala nejakú rozprávku (to si pamätám), prehodila pár slov s tetuškami (lebo veď nie je a ani nikdy nebola odľud), doniesla mi voňavú mňamku – postrúhané jablko s mrkvou s kvapkou medu a citrónu (dodnes mi to pripomína mamu na očnom), šla za lekárom, prišla sa rozlúčiť a koniec návštevy. S ocovými návštevami mi vždy príde na um že keď už som mala zalepené oči po operácií naši ma vyviedli na dvor oddelenia, teda do záhrady, kde sme sa spolu trošku prešli, trošku posedeli na lavičke a oco mi popisoval ako vyzerajú vtáčence ktoré nám usilovne spievali v korunách stromov.
Na deň operácie si veľmi nepamätám. Ale čo si aj môžem, dostala som narkózu, ostatné už urobil tím odborníkov v operačnej sále.
Keď som sa zobudila bola som obväzmi priviazaná o posteľ a veľmi som potrebovala ísť na veľkú. „Nemôžeš, musíš ležať.“ Povedala mi sestrička x-tý krát a ponúkla mi zariadenie, ktoré sa v podobných prípadoch používa. Nešlo to. Poviete si možno – keď sa ti chcelo asi by to bolo šlo, ale dodnes si pamätám že to bol pre mňa veľký problém.
Na ďalší deň, keď už som mohla jesť mi sestra priniesla obed. Presne si pamätám že boli knedlíky, paradajková omáčka a nejaké varené mäso. Nikoho nezaujímalo že si s tým nedokážem poradiť, mama bola v robote a ja na smrť hladná. Keď ma videla babka ktorá prišla z jedálne len skonštatovala: „Dieťa moje, ty máš tú omáčku ešte aj vo vlasoch!“ a pomohla mi umyť sa.
Bože, keď teraz nad tým tak uvažujem ani neviem popísať všetky svoje pocity. Strach? Bezmocnosť? Keď sú pri mne rodičia je to fajn, no čo sa okolo mňa deje keď tu nie sú? Sestričky nemajú čas zaoberať sa otázkami 10ročného špunta a o lekároch ani nehovorím ...
Keď som prvý krát počula o zdravotných klaunoch a akú majú v nemocniciach úlohu prvé čo mi napadlo bolo – vďaka Bohu za nich! Sú to totiž ľudia ktorí môžu, chcú a vedia priniesť kúsok svetla do zmätenej dušičky dieťaťa aj v čase keď je rodič rovnako zmätený a ustráchaný čo bude s jeho dieťaťom, aký bude výsledok operácie či vyšetrenia ...
Zdravotný klaun – clowndoctor má dostatok času drobcovi primeranou formou vysvetliť čo, a prečo sa to deje, má čas dieťa si pritúliť, povzbudiť ho a ubezpečiť že ak aj nebude všetko v poriadku nie je na to samé ale je tam kopec ľudí ktorí mu so všetkým pomôžu aj keď rodič je možno ďaleko ...
