Je to zväčša nedeľa pred stredou kedy odchádza do Rakúska. Tieto rodinné obedy milujem. Ani nie tak kvôli obedu, ale kvôli tomu že rodina, ktorá je inak rozlietaná sa na chvíľu stretne. Len tak, aby sme boli spolu. Prebrali ako prešiel čas od ostatného stretnutia, potešili sa so slniečkom Danielkom, čo kto komu zabudol povedať naposledy do telefónu ... no skrátka taká oáza pokoja na púšti všedných dní.
No a v júni som sa dostala do nemocnice, odkiaľ som sa vrátila v októbri. Vťdy v "tú nedeľu" telo sedelo v nemocničnej izbe, prežúvalo vysušené pečené kura, ale duša, tá letela domov.
Tam, kde maminka varila voňavú polievku a ocko precízne vyprážal rybu lebo veď tú máme všetci radi a chutí aj Danielkovi. Tam, kde vonia jablkové pyté ktoré si príde Daniel na odrážadle vziať medzi výmenou plienky a parkovaním kamiónu prípadnehasičského auta v dedkovej papuči.
Tam, kde Lacko pohodlne natiahnutý na gauči trávi obed a blázni sa s drobcom ak ten momentálne nerobí harakiri s gombíkmi v babkinej pracovni.
Tam, kde si Janka užíva to, že sa hodinku-dve nemusí Danielkovi venovať na 150 ale len na 100% a tú zvyšnú pozornosť môže venovať tomu, akú peknú dekoráciu vytvorila maminka, prípadne aký obrázok ktorého člena rodiny má práve rozkreslený ...
A prišiel ten deň, keď som tam mohla byť aj ja. Vianoce v októbri, duševné nebíčko v papuľke ... A na chvíľku oči spotené od dojatia.
Ďakujem za domov ...