Do Levoče sme dorazili ešte za svetla. Veď oco mal pred sebou ešte dlhú štreku do Komárna a na druhý deň musel ísť do práce. Na horniakoch k večeru riadne prituhlo ale to už musel byť oco takmer doma.
"Poď s nami do cukrárne, máme neskutočnú chuť na nejaký zákusok!" prišli za mnou Alenka a Adelka, celkom nevidiace kočky ktoré keď potrebovali vedeli kde ma nájdu.
"Baby nebláznite, veď som len teraz prišla z domu, nechce sa mi trepať "až" na námestie.
"Nebuď lenivá, poď. Nikto iný "normálny" sa ešte nevrátil z víkendu a vonku sa šmýka, navyše prší."
A vám akurát teraz chýba ku štastiu zahryznúť sa do veterníka ... pomyslela som si, no šla som. Darmo, kamošky sú kamošky a ja som bola vychovaná tak že keď sa dá treba pomôcť, aj za cenu prekonania vlastnej lenivosti. Ulice Levoče boli aj vtedy, zvlášť v nedeľu podvečer, takmer prázdne. Vrátili sme sa naspäť na intrák a baby si zákusky chceli vziať na telku. Tá bola v slepeckej knižnici - jednej miestnosti v rohu horného vestibulu medzi policami braillovských kníh od ktorej keď ste chceli pozerať tv ste si museli na výchove požičať kľúč. Neviem odkiaľ vycha vedela že v tv ide priamy prenos z demonštrácie v Prahe ale kľúč nám požičať nechcela. Telefónny automat sme v škole ešte nemali ale niekomu volali rodičia a dozvedel sa prečo nám ten kľúč nedala. Mali sme svoje finty ako vychu dostať z vrátnice (súdružka vychovávateľka, poďte prosím vás na babský intrák, Hele (epileptičke) je tuším zle). Kým sa ona vytrepala na 3. poschodie a zistila že Hela sa teší dobrému zdraviu my sme sa zamkli na telke, kľúč niekomu hodili cez okno aby ho vrátil na svoje miesto.
Bolo to niečo nevídané-neslýchané. Mladí ľudia, len o pár rokov starší od nás, v uliciach Prahy a Bratislavy demonštrovali za slobodu a tá banda ich mlátila obuškami, šli na nich s vodnými delami. Levoča ešte "spala" ... a nás, síce s dostatočne horúcimi hlavami ale nízkym vekom, nikto nebral vážne.
Levoča sa "prebrala" až o pár dní neskôr. Ploty ohradzujúce budovy ktoré sa opravovali boli tiež plné ručne písanými/kreslenými plagátmi, ako prejav solidarity s OF/VPN sme aj my v škole urobili štrajk ... Na dni bezprostredne po tom si už až tak nespomínam. Neviem čím to bude, no asi časom a tým že som mala sladkých 14 a určite som si neuvedomovala že to čo sa deje ovplyvní aj môj život.
Keby nebolo prevratu čaká ma práca v nejakom Výrobnom družstve invalidov kde by bolo v jednom komplexe aj ubytovanie, aj nejaká výrobná hala alebo niečo podobné a dodnes by sme aktívne plnili plán v aktuálnej päťročnici ... Netvrdím že všetko Iza komančovI bolo zlé. To by som klamala. Ale keď si ppredstavím ako by som musela žiť vtedy a ako môžem dnes myslím že som spokojnejšia. Áno, na jednej strane boli aké-také sociálne istoty, kazdý mal prácu, zdravotnícku starostlivosť, školstvo bezplatné a rožky za pár halierov čo dnes nemáme. Ale naozaj si neviem predstaviť že by som mala byť spokojná s tým že hendikepovaní ľudia boli svojím spôsobom izolovaní (vozíčkara či nevidiaceho človeka ste v uliciach videli len veľmi zriedka) ... No nie, z toho si fakt neprosím.