V našej rodine to totiž funguje tak, že keď sa niečo stane hneď sa informujeme. Je úplne prirodzené že človek sa potrebuje podeliť nie len o strasti ale aj o radosti. Slová to mi je ľúto, prípadne teším sa s tebou vám povie hocikto, no od najbližších sú tieto slová pretavené do skutočných pocitov a emócií. Veď kto vie lepšie precítiť vaše sklamanie a tešiť sa z vašej radosti ako tí najlepší?
Tak tomu bolo keď sa Janke narodil Danielko. Lacko nám všetkým poslal správu s mierami a ja som inak nemohla a hneď som volala maminke aby som jej zagratulovala všetko najlepšie babka a ocovi gratulujem, dedko.
Veľakrát som zavolala Janke - Jani, podarilo sa mi toto alebo naopak - toto, na čom mi tak záležalo mi nevyšlo. Potom som sa venovala ďalším veciam a maminke som zavolala až z vlaku, prípadne z domu, keď už som mala voľnejšie. Vyrozprávala som čo sa stalo a maminka mi zahlási: "Ale ja to všetko viem." A tak môžem len skonštatovať - jasné, tie naše vrabce ... Rodinné tamtamy vedia pomaly všetko skôr ako sa to stane. Každý z nás asi vysiela nejaké "dymové signály" na ktoré sú citlivé len radary tých najbližších. Tie moje vidno až do Rakúska ... A to je úžasné lebo to znamená že sa o mňa stále niekto zaujíma, niekomu nie je jedno čo sa so mnou deje. Rodinnou poštou od Janky k ocovi, od oca k mamine putujú rôzne správy a správičky. Nech to ešte dlhé roky takto funguje.
