Jej oficiálny názov znel Základná internátna škola pre slabozrakých a v tom čase bola na Slovensku jediná. Škola v Levoči totiž slúžila len nevidiacim a prakticky nevidiacim deťom, preto nebolo nič výnimočné, keď do našej školy v Bratislave chodili decká z Prešova či z Čiernej nad Tisou a do Levoče chodili ľudia od Trnavy či z Malaciek ...
Bol to tak trochu "svet sám pre seba", veď väčšina z nás domov dochádzala len raz za týždeň, možno mesiac, no a boli aj takí, ktorí sa domov dostali len na prázdniny ... Preto nečudo, že mnohí sme sa na začiatok školského roka tešili. Od rodičov, súrodencov a sladkých prázdnin sa nám síce nechcelo, ale kamoši, tí boli lákaví. Veď uznajte, ako si vytvoríte priateľstvá v mieste bydliska, keď 10 mesiacov ste mimo, na nejakom intráku, navyše máte ťažký zrakový postih? Ja som mala vo veľkej miere jedno šťastie, že moja sestra a jej priatelia ma brali ako jednu z nich. Nie každého zrakáča súrodenci boli takí tolerantní. Na čo sme sa teda tešili? Určite nie na nudnú fyziku, otravnú matiku, či úlohy z chémie. V tomto sme boli "normálni" - škola a úlohy nám šli riadne na nervy...
Bavili nás večerné vankúšové vojny - na izbe nás bolo 6, neskôr 5 a keď sa toľko vankúšov "rozlieta" po izbe je z toho zaručene veľká kopa smiechu. Super bolo aj hojdanie sa na balkónových dverách. To sa jedna zavesila na horný okraj balkónových dverí, nohami sa zaprela o drevený predel medzi sklenenými výplňami a druhá ich otvárala a privierala. Naozaj si nespomínam, že by bola niektorá taká zlomyseľná, aby niekomu privrela prsty ... Myslím, že úplne najradšej sme mali "skákanie z kociek". Kocka bol vlastne nadstavec vo vstavanej skrini, ktorý slúžil na odkladanie kufrov a cestovných tašiek. Tie sme zvykli vyložiť do kúta, pod skrine sme naložili epedy a paplóny, police v skrini sme využili ako rebrík a zhora sme do tých paplónov skákali. Čo na tom, že po treťom-štvrtom skoku už boli tak rozváľané, že si nejedna "narazila trtáč", prípadne udrela koleno, boli sme decká a tie majú kosti pružné ...
Možno vám rozum postojí - decká s ťažkými očnými vadami takto vystrájali? Jasné, veď sme boli živé, ako všetky ostatné decká, rovnako nás "žrali mrle" a museli sme vyskúšať všetko čo sa dalo. Za vidiacimi deťmi sme nezaostávali v ničom okrem zraku.
Nie, náš internát nebol len idylické miesto detských hier. Ale o tom možno inokedy. Stačí, že niektoré zlé spomienky blúdia v hlavách tých, ktorí ich prežili ...
Dnes však dávam za pravdu tým, od ktorých som počúvala tú otrasnú vetu: "Počkaj, príde čas, keď sa sem budeš chcieť vrátiť!"
