Tak by som sa spýtal ... ale mám zábrany!

Autor: Eka Balašková | 11.6.2017 o 14:39 | Karma článku: 4,67 | Prečítané:  753x

Určite ste to už zažili. Stretnutie s bývalým kolegom po rokoch - je na vozíku. Priateľ z detstva nevidí. Myšlienka - opýtať, či neopýtať sa na "to"?

A tak som svojim vidiacim/chodiacim kolegom na sociálnej sieti položila otázku -Na čo ste sa nikdy neopýtali človeka s handicapom, ale veľmi ste na to zvedavý? Samozrejme, zvedavá som očakávala tie otázky - sama som nikdy nevidela, takže mám také to typické zrakáčske uvažovanie / správanie (čo znamená, že nemám veľmi predstavu o "normálnom" videní). 

Odpovede boli rôzne, aj vtipné, samozrejme, lebo veď najlepšie je, ak si človek vie vystreliť (aj) sám zo seba. Tie serióznejšie som "spracovala" do tohto článku.

Nemá celkom nevidiaci človek problém zaspať, keď aj tak vidí len tmu?U
Mnoho (zvlášť od narodenia) nevidiacich má "prevrátený" režim, zamenený deň s nocou. Nie je to tým že vidia "tmu" ale je to tým, že pre ich organizmus sú veci "svetlo" a "tma" len pojmom. Tým, že ich mozog vníma cez zrak, ktorý im nikdy nefungoval, nemal ich organizmus ako "zistiť" čo je deň a čo je noc. K tomu sa pridá napríklad absencia režimu (človek nemá "nastavené vnútorné hodiny"). Potom sa vám môže stať, že ak máte v paneláku suseda s týmto problémom, tak vás pri použití toalety cez šachtu "prepadne" vôňa trebárs hemendexu. 

Keď s niekým chodíš / žiješ, ako vieš, že to nie je človek s odpudivým vzhľadom?
Ako sa hovorí v reklame - keď ju/ho miluješ, nie je čo riešiť. Nevidiaci človek "funguje" na iné vnemy ako vizuálne. Zafarbenie hlasu, vyžarovanie, vôňa. Že sa tvoj proťajšok niekomu vidiacemu nepáči? Ale to je jeho problém. Tebe sa páči, lebo ti vonia, jeho hlas ti rozbúši srdce a dotyk jeho ruky s tebou robí to, čo s vidiacim vzhľad.

Môžem vám nejako pomôcť? / Ako vám môžem pomôcť?
Mnohí nehendikepovaní ľudia s touto otázkou majú problém, lebo si zrejme sami uvedomujú, aký problém by mali prijať pomoc. (to je len môj názor, nemusí to byť pravda) Nie je problém pomoc ponúknuť, ak ju človek nechce nanútiťNevyžiadanou prípadne nanútenou pomocou totiž človek môže urobiť viac škody. Handicapovaný človek veľmi dobre vie, čo chce / potrebuje. Preto ak mu svoju pomoc ponúknete práve tou otázkou použitou v úvode odstavca, nemôžete nič pokaziť. V najhoršom prípade vašu pomoc odmietne, lebo ju naozaj nepotrebuje. Ak ju potrebuje, tak sa vám poďakuje a vysvetlí vám, čo od vás potrebuje napríklad vozík dostať na chodník nie je také jednoduché a ak vám vozíčkar vysvetľuje ako na to, tak to nie je o tom, že potrebuje byť múdry, ale preto, lebo vie ako na to aby ste ani vy, ani on neprišli k úrazu a nemali pocit, že ste práve vyniesli klavír na piate poschodie. 

Chcel si to niekedy vzdať?
Odpoveď po (kratšom či dlhšom uvažovaní, či s tým vyjsť "von") by zrejme znela - "milión"krát. Horšie ako skutočná smrť je rezignácia. Odmietanie každého a všetkého. Aby bolo jasné - nárok na  "teľacie obdobie" - kašlem na všetko a všetkých, veď môj život už nemá cenu, význam a vôbec ... Vtedy je rad na okolí, či človeku pomohlo z tohto čím skôr von, alebo ho "utvrdzuje" v pocite že "veď čo už ty môžeš...?" Môže všetko, čo chce, len sám musí zistiť čo v zmenených životných podmienkach chce. Okolnosti sa nám neprispôsobia, my sa musíme prispôsobiť im. A to znamená objavovať nové, netušené možnosti. Zmena životných podmienok totiž nie je smrť. Je to VÝZVA. Okolie nám ich prináša veľa, len na nás je, či ich prijmeme a nájdeme svojmu životu úplne nový zmysel. 
K tomu povedzme patrí aj taká tá starostlivosť o seba - ak človek bol pred zmenou životných podmienok vždy elegantne oblečený, je dôležité naďalej si na tom zakladať. Biela palica, barla v ruke či vozík predsa neznamenajú, že sa musíte začať obliekať do teplákov a obúvať si "mamusky". Aj pri menšom prispôsobení šatníka ktoré spočíva skôr vo funkčnosti predsa potrebujete vyzerať dobre. Nemám rada výraz "invalid" , lebo vo mne evokuje takú tú totálnu bezmocnosť, nemohúcnosť, neschopnosť. A takí predsa my nie sme. Lebo takými nechceme byť. Potrebujeme byť aktívni, venovať sa niečomu, čo nás baví a z čoho máme radosť.

Ako vnímaš farby? Vieš si ich predstaviť?
Predstaviť si ich vie človek, ktorý stratil zrak v dospelosti. Ak niekto nevidí trebárs 50 rokov tak ale farby vníma skôr cez pocity. Žltá farba je horúca, lebo slnko, oheň. Farbu ako zrakový vnem človek nevidiaci od narodenia prípadne od detstva nevníma, nemá teda vizuálnu predstavu. Nejakú tú predstavu si samozrejme urobí a tak vníma farby cez pocity.

Ako vnímaš, že toľko vecí zrazu nemôžeš?
Časom zistíš, že nemôžeš riešiť čo zrazu nemôžeš, ale sa musíš sústrediť na hľadanie a využívanie toho, čo môžeš, dokážeš, zvládneš. A zistíš, že s troškou pomoci toho môžeš veľmi veľa. Neboj sa skúsiť "všetko", čo by ťa mohlo zaujať.

Nemal/a si po úraze strach vyjsť z bytu, stretnúť ľudí, ktorí ťa poznali "zdravého/zdravú", v plnej sile? Nebál/a si sa vyhýbavých pohľadov, rozpačitých stretnutí, odmietnutia?
S tým, že človek nebude počuť slová "Ako dobre vyzeráš" musí rátať - trápenie, zdravotné problémy sa rozhodne prejavia aj na fyzickom vzhľade. Aj tu platí - čím skôr vyjdeš medzi ľudí a čím viac medzi nimi budeš, tým lepšie. Čím skôr si tvoje okolie zvykne na tvoju zmenu, tým skôr ťa prijmú, naučia sa, ako ti pomôcť, ako ťa akceptovať. 

Tak ako to s tebou je. Vidíš, alebo nevidíš? 
Tak ako - minule si bol na vozíku, dnes máš len chodítko? Čo je to za "kamufláž"?

Žiadna kamufláž, ani podfuk - existujú stovky diagnóz pri ktorých človek vidí veľmi zle, ale napríklad ak si dá text pred oči tak ho prečíta, ale už vašu tvár vidí ako keď sa pozriete cez igelitovú fóliu takže nemá šancu spoznať vás. Alebo naopak - vás vidí zďaleka, ale bez veľmi silnej lupy neprečíta ani perex článku v novinách.
Takisto ľudia s telesným postihnutím nie sú iba vozíčkari. Keď dnes vidíte s chodítkom človeka, ktorého ste včera videli na vozíku možno to znamená, že dnes má k dispozícií auto a teda po vlastných musí len na krátke vzdialenosti, ktoré ak len trošku môže zvláda po vlastných. Keď ste sa stretli včera musel možno prejsť bez auta dlhú trasu a tú by s chodítkom nezvládol. A možno (zvlášť to platí pre ľudí po ťažkých úrazoch) je meteosenzitívny a to pre neho znamená, že keď sa má zmeniť počasie tak ho bolí každý sval na tele a vtedy bez vozíka neprejde ani z jednej izby do druhej.
Tu mám radu - PÝTAJTE SA!!! Taktne, slušne, ale pýtajte. Každá odpoveď je totiž lepšia, ako zlý odhad.

Ako sa ti "to" stalo?
Mnohí sú´na túto otázku alergickí ani nie tak preto, že by mali nejaký blok hovoriť o tom ako preto, lebo sa ich to pýta "každý" a majú pocit, že to večne "papagájujú". Že ich mnohokrát svet vníma cez "to, čo sa im stalo". A verte, že ak sa vás na "to" opýta tristo ľudí, už na túto otázku budete alergický, lebo vás už nebaví.

Vieš sa sám/sama obliecť aj keď si na vozíku?
Človek ak nemá ochrnuté aj horné končatiny tak si aj pre túto činnosť nájde systém. Rovnako ako sa naučí používať bezbariérovú toaletu či iné bežné životné úkony. Každý z nás potrebuje istú mieru samostatnosti (a dôstojnosti), takže ak sa len trošku dá tak si človek nájde cestičku ako to dosiahnuť.

V diskusií privítam ďalšie otázky. Sem s nimi.


 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.

KULTÚRA

Besson sa chytil do vlastnej pasce. Valerian nič nové nepriniesol

Najviac dostane ten, kto nič nečaká.


Už ste čítali?