Nebudem sem dávať čísla, koľko zdravotných sestier/ošetrovateľov bolo nútených odísť za prácou (hlavne) do Rakúska.
Nebudem sem dávať ani moje emocie ked som sa dozvedela o tragickej nehode mikrobusu s tými, čo sa vracali domov.
Budem však hovoriť o tom, že toto vyhlásenie p. Ghannamovej ma doslova pobúrilo.
Akurát v týchto dňoch bol ktosi vysoko postavený riešiť situáciu v nemocnici na Antolskej, kde chýbajú zdravotné sestry a sanitári. A nemohol by ten niekto navštíviť aj iné nemocnice, prípadne zariadenia sociálnej starostlivosti? No asi nemohol, lebo garantujem vám že by to zamestnalo niekoľkých takých ľudí. A to, čo by videl na oddeleniach by ho zrejme dosť šokovalo. Jednak technický stav našich oddelení, ale nie o tom chcem písať.
Chcela by som takému človeku dopriať pocit, že od šiestej do šiestej s dalšou kolegyňou a dvoma sanitármi kmitá na oddelení, kde leží niekoľko desiatok imobilných pacientov. Pani na dvojke bud spí, alebo 20 hodín prestoná tak, že ju počuť na celé oddelenie. Pani na sedmičke treba polohovať, no zvonia panie z trojky, deviatky a jedenástky - jedna potrebuje vymeniť plienku, druhá je smädná, tretia vyvrátila raňajky a štvrtá potrebuje poopraviť vankúš. Do toho je nutné poslať niekoho zo sanitárov so vzorkami do labáku, odviezť pani z jednotky na preväz a urobiť panej na dvojke EKG ... Podľa komory zdravotných sestier pôrodných asistentiek bola v r. 2017 priemerná mesačná mzda u väčšiny sestier v rozmedzí 600 až 700 EUR. Práca zdravotnej sestry nie je zamestnanie, je to povolanie, alebo ak chcete tak poslanie. Lebo kto v sebe toto povolanie/poslanie nemá, veľmi rýchlo "vyhorí".
Podobné je to v domovoch sociálnej starostlivosti. Tam síce nemusia každý deň chodiť sanitári do labákov a mnohé zariadenia majú zamestnanca, ktorý s klientmi chodí k lekárom ako doprovod, ale rovnako krmia, prebaľujú, rehabilitujú.
A teraz si uvedomme, koľko odborne zdatných sestier/ošetrovateľov pracuje v zahraničí.
Doma nám ich chýba viac, ako tretina.
Moja logika - urobím ti také podmienky, aby si mohol/mohla byť doma, so svojou rodinou, aby si mohla vychovávať vlastné deti, lebo potrebujem tvoju prácu.
Logika vyššie zmienenej dámy je, že sem navozíme ženy z Filipín či z Mongolska, ktoré najskôr naučíme po Slovensky, potom si ich vyškolíme a hurá, do práce.
Ak sa zamestnanosť inak riešiť nedá, prosím. Lenže tu od minulej jesene existuje iniciatíva práve hlavne zdravotných sestier a opatrovateliek, ktoré by sa veľmi rady vrátili domov. K svojim. Nebudem do toho vnášať emocie - nerada útočím na najnižšie pudy ľudskej duše a nebudem to robiť ani tu. Pán premiér nedávno niekde vyhlásil, že máme byť hrdí na Slovensko. A mne tak zauvažovalo - ako majú byť hrdí títo ľudia na svoj domov, na domovskú krajinu, ktorá im v podstate odkazuje - "potrebujem ťa, ale ak si myslíš že si môžeš dovoliť nejaké podmienky, tak si na omyle" ?
