Dušičková správa pre dušičku

Autor: Eka Balašková | 29.10.2018 o 13:09 | Karma článku: 1,21 | Prečítané:  377x

Je tu čas vysvietených cintorínov, chryzantém a intenzívnejších spomienok na tých, ktorí nás predišli na ceste do večnosti. Je tu čas Dušičiek

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt chryzantémy na hroby

Mnohí z nás sa v týchto dňoch akosi častejšie vyberáme na pietne miesta posledného odpočinku - na cintoríny. Aby sme sa po nich prešli od hrobu starých rodičov cez hrob kamaráta z detstva až k hrobom rodinných priateľov. Cestou míňame viac či menej vysvietené hroby, na niektorých jeden skromný veniec, iné sú vencami a kyticami "obložené". 

Keď som bola dieťa, chodila som s babkou na dedkov hrob. Ovdovela relatívne mladá, mala čosi po 60tke a ja ako dieťa som mala to šťastie dedka zažiť a uchovať si síce nejasné, ale predsa len spomienky. Keď sme chodili na dedkov hrob, babka mi zvykla povedať, že podľa toho, čo je na hrobe poznáš, či je nový, alebo starý. V tom čase som to nechápala a jej slová šli akosi mimo mňa. 

V Levoči sme s dievčatami, kamarátkami chodili na hrob jedného ich bývalého spolužiaka. Chlapec bol od niekiaľ od Levíc, jeho rodinné podmienky si nepamätám, ale jeho hrob ležal až niekde na konci, pod rómskymi obydliami. O tom, že tam niekto leží svedčil len drevený kríž s menom a rokmi narodenia a úmrtia. Chodili tam len dievčatá, jeho bývalé spolužiačky a aj tie zrejme len kým študovali v Levoči. Jedna od Trenčína, druhá od Michaloviec len kvôli tomu určite nešli do Levoče ... 

V puberte som občas chodila s rodičmi a s babkami na hroby mojich prarodičov. "Zakotvili" sme vždy u niekoho z príbuzných a "babky" popri rodinnej histórií rozoberali aj (ja som tomu v tom čase, mohla som mať 15-17 rokov, to jediné ma ospravedlňuje, hovorila) cintorínske klebety
"A boli ste aj Jankovi na hróbe?"
"Právdaže, ako by sme ho mohli vynehať. Ale všimla som si o tri hróby ďalej Katu v čérnom, no nesťela som sa jej pýtať, ona akurát odchádzala a nechcela som za ňou kričať, reku teba sa opýtam."
"Jaaaaaaaaaj, no a to ty nevíš, že Katin Imriš v júli umrev, té horúčavy ho zali, tak hovoriev lekár. Ale jak on odešov aj Kata je na tom šelijako..."
"Bola som pozreť aj strynú Marku, aj som jej tam kahanček nehala, očúvaj, šak tam nido už nechodí."
"A do by tam chodev? Ešte kým tu bývala jej sestra Anna tá aj upratala, aj kvety zo zahrady donésla, ale jak hu deti zali sebe do mesta tak nemá do chodiť." 
A podobné debaty pokračovali aj cestou domov.

Dnes už na cintoríny nechodím ani ja. Človeku s barlami to robí dosť problém. Doma zapálim sviečku "za všetkých mojich", pomodlím sa a poďakujem za to, čo mi do života dali ... 

Veľa je takých hrobov. Opustených, zanedbaných. Takých, na ktoré keď pozriete a prečítate si meno, tak nejako nejasne vám "blikne" spomienka na veľmi starého človeka ktorého ste ako dieťa stretávali cestou do kostola alebo bol nejakým príbuzným niekoho z vašich kamarátov ... 

Ja viem. Nedá sa chodiť od hrobu k hrobu a na každom nenavštívenom hrobe zapáliť sviečku,  či zamiesť naviate alebo napadané lístie. Skúste ten kahanček oferovať niekomu, koho ste ako dieťa poznali, no jeho potomkovia sú rozídení, nedaj Bože rozhádaní. Vám ten kahanček chýbať nebude a jednej dušičke tým svetielkom pošlete správu, že na ňu aj tu niekto myslí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Tomáš Prokopčáka

Fico, akademici, lekári. Z antisystému sa stal mainstream

Ako sa nám pod rukami zmenila Európa.

SVET

Na trhoch v Štrasburgu sa strieľalo, o život prišiel jeden človek

Zranilo sa desať ľudí, páchateľ uniká.

DOMOV

Matica ocenila falošného profesora, boli sme pri tom (video)

Na odovzdávaní bol aj Dankov poradca.


Už ste čítali?