Tak šup s milou potravinovou sebestačnosťou "pod sprchu" - umyjeme ju od politického pátosu; potom do nejakého žiariča, ktorý ju zbaví hlasu/hlasov politikov, ktorí sa ňou oháňajú a poďme si rozobrať jej výhody.
1, - Chceme myslieť ekologicky.
A chceme vôbec? Lebo podľa ponuky v našich supermarketoch to tak nevyzerá. Nie, mne fakt nevadí, že niekto si nevie predstaviť svoj život bez chia semiačok, keď niekto potrebuje mať denne liči alebo teraz vo februári "čerstvé" jahody. Prečo však musíme dovážať jablká zo Španielska, zemiaky z Holandska či hovädzie mäso z Nemecka. Už vidím, ako sa mnohí smejú a klopkajú si po čele, že ak som taká sprostá, mám si vypestovať banány či ananásy na Slovensku. Pre tých posmešníkov vysvetlím to, čo je z vyššieho textu jasné - nemám problém s olivami, banánmi, pomarančmi - tie sa u nás zatiaľ naozaj dopestovať nedajú. Načo však dovážať niečo, čo tu vieme v pohode dopestovať/dochovať? Ak máte chuť na posmech typu "autorka asi korení nejakou miestnou burinou" tak nie, buďte pokojní, nie som "pápežskejšia, ako pápež". Domov však celé roky nakupujeme vajíčka v obchode miestneho podnikateľa zo slovenských chovov a čo sa týka ovocia, nepotrebujeme figy či hurmi-kaki, zato jabĺk z miestnych sadov "spasieme" na kilá.
Tisíce kamiónov denne brázdiace kontinent (a lodí, krizujúcich moria) od Španielska po Dánsko, z Poľska po Grécko a z Holadnska po Rumunsko zanechávajú takú uhlíkovú stopu, že si to (ja osobne) neviem ani predstaviť, no my napriek tomu nnohí budeme hlásať, že "deti sú zlo", lebo veď uhlíková stopa.
2, - Čerstvé chutí najlepšie.
Už ste určite ochutnali, a teda mali možnosť porovnať paradajku dopestovanú vo fóliovníku niekde od Kolárova či Nesvád a tú, ktorú do vášho supermarketu priviezli odniekiaľ zo Španielska. Privoňajte, ochutnajte a pochopíte. Tá z Nesvád vonia slnkom, teplom či kríkom, z ktorého ju pestovateľ odtrhol včera večer, aby vám ju dnes mohol ponúknuť na miestnom trhu. Pamätám si, ako len toť pred nejakými tridsiatimi rokmi bolo práve okolie Komárna (Žitný ostrov, Podunajská nížina) známe tým, že naši pestovatelia včera večer naložili dodávku paprikami, paradajkami, uhorkami, aby o druhej nad ránom vyrazili a okolo siedmej už bolo ich auto niekde v Ružomberku či v Starej Ľubovni a miestni ich vyčakávali, aby mohli urobiť skvelé lečo. Že si odporujem s bodom č. 1? No dovolím si tvrdiť, že je rozdiel viezť niečo 300 alebo 3000 kilometrov... Navyše paradajka zo Španielska sa k vám, v Bardejove na stôl určite nedostane taká čerstvá, ako paradajka z Nesvád.
3, - Kde sa doma varí, (vraj) sa dobre darí.
Trošku som si tú ľudovú múdrosť našich predkov upravila, ale v zásade sa s ňou stotožňujem. Asi každý z nás. Veď si kúpte nejaké hotové jedlo v konzerve a porovnajte ho s tým, ktoré si uvaríte doma. Zase len netvrdím, že "musíte" vytiahnuť recepty na džemy či iné pochúťky, ktorých ste sa ako dieťa nevedeli dojesť, aj keď verím, že by vám chutilo. Úplne stačí podporovať miestnych výrobcov. Určite aj vo vašom okolí je rodinná f(a)irma, kde vám radi predajú lečo, džem, či iný vlastný výrobok. Prečo si takýto človek dáva "sakramentský" pozor na to, aby boli jeho výrobky kvalitné? Nuž v dnešnej dobe platí, že reklama predáva. A keď ochutnáte niečo "od suseda", on určite nebude riskovať, že niekto ho v statuse na sociálnej sieti znosí pod čiernu zem. Pravda je, pohodlnejšie je v januári si z obchodu priniesť džem či kompót, na aký máme práve chuť, no u nás v špajzi nájdete džemy, ktoré sme varili v lete sami.
4, - Pomoooc, odchádzajú nám investori!
Jasné, že odchádzajú, idú za lepšími (a hlavne istejšími) podmienkami. A tak nepotrvá dlho a autá či mikrobusy z celého širokého okolia, zvážajúce robotníkov do fabrík, budú pomaly ale isto minulosťou. Čo potom? A čo tak vrátiť sa k pôde? Vaši prastarí rodičia neboli náhodou sedliaci? Lebo sedliak nie je nadávka, vážení. Sedliak je niekto, kto sa celé storočia stará o to, aby sme my, "rozmaznanci" z mesta, mali na stole denne čerstvý chlieb, mlieko, či trebárs rezne. Lenže tie sa "nerodia" v najbližšom supermarkete, tie sa dorábajú na poliach. Moji prarodičia to vedeli a je na škodu, že naše generácie už takmer úplne stratili kontakt s pôdou a prácou na nej. Lenže deťom asi ťazko poviete, že nie je práca, nemôžete si dovoliť kúpiť "do hrnca" všetko to, čo ste si mohli, kým tu bol veľký zamestnávateľ.
5, - Dajme prácu "našim ľuďom".
Nie nie, nemám na myslí tých našich ľudí, o ktorých hovoria politici. Dajme prácu susedovi, ktorý je už pár rokov na úrade práce, dajte prácu svojej sestre, mame, ITčkarovi na vozíku zo susednej ulice. Čo môže robiť taký ITčkár trebárs na rodinnej farme? Možno by ste sa čudovali, ako radi by sa mnohí zamestnali vo svojom meste či dedine a v takej rodinnej farme by mohli mať na starosti napríklad odbyt či prísun surovín a výrobkov.
Napriek tomu, že nie som rojko je mi jasné, že v súčasnej legislatívnej situácii toto bude fungovať len veľmi ťažko. Lebo náš štát nepodporuje malých podnikateľov, tých skôr vydusí ako podporí. Asi každý, kto máličko uvažuje však vidí, že niečo s týmto stavom robiť treba. Ja nie som ekonóm, ani žiadny odborník. Keď to však ide napríklad v Belgicku či Francúzsku, prečo to nemôže fungovať u nás?
